Tieto princípy sa týkajú aj spoločnosti. Spoločnosť alebo štát, ktoré sa riadia jednou absolútnou a nespochybniteľnou pravdou, stagnujú a robia občanom zo života peklo. Metódy v spoločenských vedách nie sú a podľa Popperovho názoru nikdy nebudú na takej úrovni, aby vedeli opísať ideál spoločnosti a konečný stav, kam by mala smerovať. Otvorená spoločnosť je taká spoločnosť, ktorá zaručuje právo na kritiku a sebareflexiu. Len v otvorenej spoločnosti môžu byť uplatnené kritické a racionálne vedecké postupy, ktoré sú predpokladom demokratickej spoločenskej obnovy a postupných reforiem inštitúcií.
Hlavným nepriateľom demokratickej spoločnosti je podľa Poppera historicizmus, teda presvedčenie, že dejiny sú ovládané špecifickým historickým či dejinným zákonom – a ľuďom nezostáva nič iné, iba sa tomuto zákonu podriadiť a s nádejou očakávať konečný stav, do ktorého civilizácia musí tak či tak dospieť (teleologizmus). Takýchto učení či zákonov sa vyskytlo a vyskytuje v dejinách mnoho – či už sú to učenie o vyvolenom národe, Platónov zákon degradácie ľudstva, ale i Marxova filozofia dejín ako triednych bojov. Najväčšie nebezpečenstvo spomínaných ‘zákonov’, ak sa raz stanú štátnou ideológiou, spočíva v ich smrteľne nehumánnych princípoch, ako i v potláčaní každej iniciatívy a originálnosti občanov. Takáto ideológia vyzýva k zmiereniu sa s osudom, hlása determinizmus a odmieta osobnú zodpovednosť každého občana voči celej spoločnosti, bez ktorej je otvorená spoločnosť nepredstaviteľná.
Teória konzervatizmu v tejto oblasti súhlasí s Popperovou kritikou absolútnych právd s dodatkom, že hlavným orientačným bodom pre konzervatívca je vývoj histórie. História totiž nie je nič iné ako skúsenosť a skúsenosti, tradície, zvyky a obyčaje sú hlavné kategórie, podľa ktorých sa konzervatívec riadi. Dejiny totiž majú podobnú funkciu ako v teórii biologického evolucionizmu proces prirodzeného výberu. Za funkčnosť prírody vďačíme v prvom rade procesom náhodného výberu a opakujúcich sa pokusov a omylov, tak ako za funkčnú spoločnosť vďačíme evolučnému výberu a v ňom stelesnenej múdrosti.
Popper vysvetľuje význam rozumovosti pre otvorenú spoločnosť na príklade prírodných a normatívnych zákonov. Všeobecne povedané, pre uzavretú spoločnosť je charakteristický tzv. naivný monizmus, teda nerozlišovanie medzi prírodnými a normatívnymi zákonmi, oboje sú nemenné a je nepredstaviteľné, aby ich ktokoľvek porušil. Kmeňová spoločnosť sa pohybuje v začarovanom kruhu nemenných tabu, božích zákonov a zvykov, každý má vyhradené svoje miesto a úlohu a nikto o svojich povinnostiach nerozmýšľa.
Cez niekoľko medzistupňov sa ľudstvo postupne prepracúva až do konečnej fázy tzv. kritického dualizmu, ktorý je charakteristický pre otvorenú spoločnosť. Vyznačuje sa rozlišovaním medzi skutočnosťou (prírodou) a normou (konvenciou). Občania si uvedomujú, že síce sú súčasťou sveta prírody, ale pomocou noriem zavádzajú do nej mravnosť, sú teda mravne zodpovední za svet. Normy teda môžu byť človekom vytvárané a menené, pokiaľ mu nevyhovujú. V tomto okamihu však vstupuje do ľudského života nový jav – nutnosť rozhodovania. Zatiaľ čo v kmeňovej spoločnosti sa musel človek správať podľa zákonov, v otvorenej spoločnosti existujú konvencie, podľa ktorých by sa mal človek správať, a v rámci nich tu je ešte veľmi široký priestor pre slobodné rozhodovanie a vlastnú voľbu. Občania si uvedomujú, že normy sú umelo vytvorené, neznamená to však, že sú ľubovoľné. Každý z nás je zodpovedný za prijatie mravných zákonov.
Celkovo možno skonštatovať, že mentalitu kmeňovej spoločnosti, založenú na určitých formách slepej náboženskej autority, mágii a tabuizme nahradila osobná zodpovednosť, sloboda rozhodovania a svedomia (napr. sa neriadime kresťanskou etikou preto, že je od Boha, ale preto, že je správna) (str. 67).
Keď sa na problematiku racionality pozeráme z konzervatívnych pozícii, treba sa mať pred akousi absolútnou glorifikáciou vlády rozumu napozore. Konzervatizmus je teóriou ľudskej nedokonalosti a preto radikálne odmieta teórie racionalizmu hlásaného osvietenstvom a prirodzenoprávnou školou. Svet je príliš zložitý na to, aby ho človek poznal, abstraktné myšlienky liberalizmu sú podozrivé. Samotný Burke považuje predsudok ako akúsi zmes vedenia, porozumenia a cítenia a dlhodobej skúsenosti za základ pri rozhodovaní každého človeka. Prehnaná racionálnosť viedla podľa Burka k jednej z najväčších katastrôf v dejinách Európy, k Francúzskej revolúcii. Takisto náboženská tradícia a akceptovanie jeho právd tvoria sociálny tmel spoločnosti, a teda jeho úloha je pre spoločnosť nezastupiteľná.
Popper vo svojej teórii otvorenej spoločnosti tvrdo stojí za rovnostárskym princípom ako jej nevyhnutnou podmienkou, na druhej strane si však je vedomý najväčšej slabosti tejto požiadavky. Základnou výhradou totiž je fakt, že ľudia sa už od narodenia líšia svojimi duševnými a telesnými dispozíciami, pričom všetky pokusy napraviť tieto nerovnosti znásilňujú slobody všetkých zúčastnených, v prvom rade tých najsilnejších a najschopnejších.
Podľa konzervatívnej koncepcie organickej spoločnosti má každý nejaké miesto a s ňou zviazanú funkciu, ktorá má vždy výhody i nevýhody.
Všeobecný princíp individualizmu je ďalšou neprehliadnuteľnou podmienkou otvorenej spoločnosti. Uzavretá spoločnosť od jednotlivca požaduje, aby sa obetoval pre celok, úplne v zmysle hesla: ‘Časť je pre celok, nie celok pre časť‘. Popper však dokazuje, že individualizmus nie je to isté ako egoizmus, a že naša západná civilizácia považuje kresťanské myšlienky individualizmu spojeného s altruizmom za jeden zo svojich pilierov (Napr. heslo ‚miluj blížneho svojho ako seba samého’ alebo Kantov mravný imperatív). Liberálna teória spravodlivosti je postavená na individualizme ešte z jedného, veľmi prozaického dôvodu – jedinec je schopný brániť a obhajovať svoje práva a nároky oveľa lepšie a bezprostrednejšie, ako práva akejsi, navyše často vykonštruovanej skupiny či triedy. Naopak v totalitnom štáte je výhodné pre vládnucu triedu mať atomizovaných, vykorenených jedincov, ktorí sú schopní artikulovať svoje záujmy a brániť práva iba v rámci väčších skupín, ktoré sú ľahšie manipulovateľné.
Liberál Popper sa zaoberá slobodou len z hľadiska nárokov jedinca a štátu, prehliada však nároky skupín ako sú cirkev, rodina apod.., z ktorých každá má určitú úlohu v spoločnosti a vyžaduje tým pádom určitý stupeň spoločenskej slobody.
Tretím princípom humanistickej teórie spravodlivosti je princíp slobody. Popper definuje slobodu každého jednotlivca dosť vulgárne: „‚Sloboda pohybu vašich pästí je obmedzená polohou nosa vášho blížneho‘“ (str.105). Avšak Popper pomocou slobody opisuje, že humanistická, rovnostárska a individualistická teória štátu spočíva v ochrane slobody každého jednotlivca pred každým ohrozením zo strany ostatných. Z toho vyplýva, že sloboda ako taká musí byť istým spôsobom obmedzená, avšak musí byť obmedzená len v minimálnej možnej miere a pre všetkých rovnako. Žiadny druh slobody nie je možný bez záruk štátu, avšak hlavným problémom a výzvou každého štátu je určiť primeraný stupeň slobody. Takýto, tzv. protekcionistický štát v liberálnom ponímaní má teda hlavný, keď nie jediný zmysel existencie v ochrane práv jednotlivcov, a Popper kritizuje Burka, ktorý vidí v štáte nielen záruku slobody, ale aj predmet uctievania. Konzervatívcom však nejde výhradne o slobodu ako takú, ale vedomí si ľudskej nedokonalosti a náchylnosti k zlu sa snažia zaručiť slobodu spolu s poriadkom. Slobodu teda chápu ako dobrovoľné prijatie povinností a väzieb v spoločnosti. Konzervatizmus navyše odmieta štát ako výsledok spoločenskej zmluvy a argumentuje, že ľudia sú závislí na pocite na pocite bezpečnosti, a preto musia a chcú niekam patriť. Štát je výsledkom historického vývoja, je nenahraditeľný a spĺňa pre každého jednotlivca nezastupiteľné úlohy, ako napríklad dozor nad mravnosťou občanov, vštepovanie základných mravných hodnôt, usmerňovanie vzdelávania atď.
Princíp kto a ako vládne sa týka aj otázky prístupu k riešeniu politických problémov. Utopické inžinierstvo, typické pre diktatúry, spočíva v apriórnom určení si konečného cieľa (ideálneho štátu, beztriednej spoločnosti, čistej rasy apod.) a následne v hľadaní prostriedkov, ktoré by k tomuto cieľu viedli. Naproti tomu postupné inžinierstvo je založené na predpoklade, že dokonalý stav je veľmi vzdialený, a dáva si za úlohu odstrániť tie najväčšie a najpálčivejšie zlá v spoločnosti, teda nerobiť ľudí nešťastnými tam, kde sa tomu dá vyhnúť. Projekty postupného inžinierstva sú jednoduché, keď sa nepodaria, nedôjde k veľkým škodám. Takéto postupné experimenty sa dajú robiť v malom meradle a robíme ich takmer stále (sociálne poistenie, novela trestného zákonníka apod.) Na druhej strane projekt utopického inžiniera sa týka spoločnosti ako celku, je veľmi grandiózny a dlhodobý. Prestavba spoločnosti je navyše taká zložitá, že nikto nevie posúdiť, či sa plán vyvíja správnym smerom, navyše taký veľkolepý projekt vyžaduje vládu s veľkými právomocami, čiže diktátorský režim. Utopický inžinier nie je vôbec otvorený kritike, tým prehliada argumenty, ktoré by mohli byť správne, a ignoruje utrpenie veľkého množstva ľudí pre cieľ, ktorý leží niekde v diaľke a je možno nedosiahnuteľný. Postupný inžinier je však kritike otvorený, je ochotný učiť sa z chýb, modifikovať a zlepšovať svoje plány, môže svoje čiastočné experimenty opakovať a celkovo víta každú iniciatívu a originálnosť, čo sú základné princípy na ktorých je postavená otvorená spoločnosť.
Konzervatívne stanovisko k problému zmeny a reformy spoločnosti sa v podstate kryje s Popperovým, ide však ešte ďalej a odmieta už len samotnú zmenu pre zmenu samotnú., t.j. kvôli nutkaniu más nachádzať rozptýlenie v zmene samotnej. Konzervatívci zastávajú pragmatický postoj ku zmenám, reformujú však iba v nevyhnutných prípadoch, veľmi opatrne a pozorne kontrolujú výsledky. Sú si však vedomí nutnosti mať pripravené mechanizmy pre reformu štátu a jeho inštitúcií v prospech jeho dokonalejšieho fungovania. Všetky zmeny sa stávajú v demokratickom štáte otázkou kompromisu, ktorý plodí umiernenosť a posilňuje stabilitu vlády.
Toto je teória otvorenej spoločnosti ako ju vidí liberálne založený filozof Karl Raimund Popper. Znamená určite veľký prínos k teóriám demokracie, akú má však hodnotu pre konzervatívcov? Popperova Otvorená spoločnosť má podľa môjho (konzervatívneho) názoru niekoľko chybičiek krásy: je založená na doktríne odporu voči všetkým doktrínam, aj tým overeným, spolieha sa na ľudský rozum a prehliada nedokonalosť a emotívnosť každého človeka, žiada nivelizovanie tých najlepších a najmúdrejších, ako i atomizáciu spoločnosti na jednotlivcov, ktorí by sa ideálnom prípade ani nestretali (tzv. abstraktná spoločnosť) a stavia na bezbrehej slobode jednotlivca, ktorý sa necíti vôbec spútaný žiadnymi záväzkami so svojím okolím. A odvrháva radikálnu a utopickú zmenu spoločnosti (teda epochu zrodu moderného liberalizmu – Francúzsku revolúciu), hoci vôbec nič nemá proti nezmysleným postupným reformám, realizovaným pre potešenie z nového. Za jediný nespochybniteľný kameň otvorenej spoločnosti možno považovať myšlienku humanizmu, čo je na jednu teóriu žalostne málo.
Na záver mi zostáva vyjadriť moje pevné presvedčenie, že keď nič iné, Popperova Otvorená spoločnosť a jej nepriatelia sa stane aspoň podnetom pre mnohých konzervatívcov, aby sformulovali vlastnú predstavu toho, ako by spoločnosť mala vyzerať.
Bibliografia:
Popper, Karl Raimond: Otevřená společnost a její nepřátelé I. Uhranutí Platónem. ISE, Praha 1994 (citáty v eseji pochádzajú z tohto diela)
Burke, Edmund: Úvahy o revolucii ve Francii. Centrum pro studium demokracie a kultury, Brno 1997
Nisbet, Robert: Konservatismus: sen a realita. Občanský institut, Praha 1993
Martin Oravec
Celú esej si môžete stiahnuť vo formáte PDF z našej E-knihovny.