Marcus Tullius Cicero (106-43 p.n.l.) bol jedným z najvýznamnejších rímskych advokátov a politikov, dokonca býva označovaný za najlepšieho rímskeho rečníka. Svoje názory a bohaté politické skúsenosti (v roku 63 p.n.l. sa stal konzulom) boli zhmotnené v podobe jeho publikovaných rečí, filozofických a politických spisov a bohatej korešpondencie. Vo svojom najvýznamnejšom politickom spise De re publica (6 kníh), ktorý sa nám nezachoval celý, skúma problém rôznych politických zriadení, princípy spravodlivosti v štáte a otázku výchovy budúcich vládcov obce.

Prvá otázka, ktorá napadne pravdepodobne každému konzervatívne zmýšľajúcemu čitateľovi knihy Karla Raimunda Poppera Otvorená spoločnosť a jej nepriatelia, znie: Čo nám môže dať viac ako polstoročie stará štúdia o Platónovi, ktorej autor hneď v úvodných citátoch predstavuje svojich dvoch úhlavných nepriateľov: autoritarizmus a konzervatizmus? Som presvedčený, že hlavným prínosom diela K. R. Poppera, známeho ľavicového liberála, teoretika demokracie a zakladateľa kritického racionalizmu v politickej vede, je to, že nám ukázal, aká by naša spoločnosť určite byť nemala – totalitná v duchu Platónových predstáv. Hlavnú myšlienku som našiel veľmi výstižne sformulovanú hneď v úvode: „Načrtáva [rozumej táto kniha] niektoré ťažkosti, pred nimi stojí naša civilizácia – civilizácia, ktorá môže byť opísaná smerovaním k ľudskosti a rozumnosti, rovnosti a slobode, civilizácia, ktorá je doposiaľ takpovediac vo svojom detstve, a ktorá sa ďalej rozvíja i napriek skutočnosti, že bola toľkými intelektuálnymi vodcami ľudstva mnohokrát zradená. Pokúša sa ukázať, že táto civilizácia sa ešte úplne nespamätala z otrasu svojho zrodu – z prechodu od kmeňovej či ‘uzavretej spoločnosti‘, ktorá sa podriaďovala magickým silám, k ‘otvorenej spoločnosti‘, ktorá uvoľňuje kritické schopnosti človeka.“ (str. 13).

Ústrednou témou Gellnerovej knihy Národy a nacionalizmus je hľadanie odpovede na otázku, prečo sa národ stal ústredným pojmom pri vzniku nových štátov v priebehu 19. a 20. storočia, zatiaľ čo dovtedy hral na politickom poli len marginálnu úlohu. Rozoberaním tohto centrálneho problému na základe poznatkov z histórie, sociológie, politológie či psychológie predstavuje autor čitateľovi nanajvýš zaujímavú a originálnu interpretáciu pôvodu a úlohy nacionalizmu v súčasnej historickej ére. Gellnera môžeme šírkou a komplexnosťou jeho občas ťažkopádnej štúdie zaradiť k veľkým mysliteľom zaoberajúcim sa otázkou národa v ľudských dejinách, akým bol napríklad nemecký romantický filozof Friedrich Hegel. Avšak práve jeho teórii o historickej úlohe národov Gellner zasadzuje smrteľný úder — tvrdí totiž, že také niečo ako národ nikdy neexistovalo a samotný nacionalizmus je len plodom priemyselnej spoločnosti, vytvorený na novej zásade spoločenskej organizácie — a preto v minulosti nikdy nehral a v budúcnosti zase nemusí hrať žiadnu významnú rolu. Gellnerova kniha vyšla poprvýkrát v roku 1988 v Londýne, odvtedy bola vydaná v mnohých jazykoch a nákladoch a svojou prevratnou koncepciou interpretácie nacionalizmu si vyslúžila celosvetový ohlas, tak pozitívny ako i negatívny, a to laickej i vedeckej obce.

(O stati Roberta A. Dahla: Procedural Democracy)

V krátkej osemnásťstranovej eseji sa jeden z najvýznamnejších teoretikov demokracie 20. storočia venuje dôležitej otázke, aké predpoklady (assumptions) a z nich vyplývajúce kritéria (criteria) musí proces tvorenia záväzných rozhodnutí (binding decisions) musí hocijaké ľudské spoločenstvo spĺňať, aby sa stalo plnohodnotnou procedurálnou demokraciou (full procedural democracy). Otázke, ktorej sa autor najviac spomedzi všetkých aspektov procedurálnej demokracie najdlhšie venuje, je problém zahrnutia (problem of inclusion), t.j. odôvodnenie zahrnutia jednej a nezahrnutia inej skupiny členov spoločenstva do rozhodovacieho procesu.

Ako usporiadať politické inštitúcie v štáte tak, aby zlí a neschopí vladári nemohli spôsobiť príliš mnoho škody?
Recenzia: Roger Scruton: Čo je konzervativizmus? IN: Konzervatívne pohľady jeseň – zima 2000